O  ŽIVOTE

 

Samo Vozár sa narodil 3. apríla 1823 v Hrachove, kde mal jeho otec Ján farbiareň. V rodisku prežil mladý Samo detstvo spolu s ostatnými ôsmimi súrodencami.

Z rodinného prostredia Sama Vozára treba zdôrazniť najmä tú skutočnosť, že jeho rodičia / najmä po matke Kristíne / boli v blízkom priateľskom zväzku s hrachovským zemepánom L. Czekussom, takže i keď Vozárovci mali deväť detí, predsa najstaršiemu synovi Samuelovi umožnili štúdium. Po základných školách v rodisku išiel študovať na nižšie evanjelické gymnázium do Rožňavy. Odtiaľto prichádza 19. 9. 1837 na levočské lýceum, kde študoval štyri roky. V Levoči sa Vozár dostal do prostredia národne uvedomelých študentov, ktorí sa už od r. 1832 pod vedením profesora Hlaváčka v študentskej slovanskej spoločnosti aktívne pripravovali na národnobuditeľskú prospešnú činnosť. Tu pracovali aj Ján Francisci,  Ján Kalinčiak, Peter Kellner,  Janko Kráľ a iní.

 

Vozár študoval s dobrým prospechom, avšak štipendium nedostával,  hoci sa oň viackrát uchádzal. V dosiaľ zachovaných pamätniciach sa Vozárovo meno pri literárnych prácach nenašlo. Iste tu ešte nemožno hovoriť o vedomej literárnej tvorbe mladého Vozára, a tak sa jeho literárne práce nedostávajú na stránky almanachu Jitřenka. Z levočského lýcea odchádza Vozár v júni 1841. V septembri tohto roku prichádza do Bratislavy, kde na lýceu študoval ďalšie dva roky. V klasifikačnom zázname bratislavského lýcea má Samo Vozár zaznamenaný výborný prospech zo všetkých predmetov. Zapojil sa aj do literárnych podujatí mladých Štúrovcov v práci Ústavu slovenského a knižnici pri ňom. V októbri 1842 sa stáva dozorcom knižnice, čo bola v tom čase popri prednostovi výboru Ústavu  / Ján Francisci / druhá najvýznamnejšia študentská funkcia.  Vozár sa pravdepodobne zapojil aj do tretej vzbury študentov proti sprísneniu absolutistických požiadaviek v Ústave od vtedajšieho námestníka profesora lýcea Ľudovíta Štúra. Podľa zachovaných údajov radikálne rozkolnícke krídlo študentov pri úprave pomerov v Ústave  /postavenie námestníka profesora voči Ústavu/ tvorili najmä Gemerčania a medzi nich patril  aj Vozár. Z Vozárovho účinkovania v Bratislave sa zachovalo niekoľko významných dokumentov. Zúčastnil sa písania viacerých listov mladých štúrovcov reprezentatívnym predstaviteľom vtedajšieho slovenského národného hnutia. Viaceré listy Vozár štylizoval z poverenia funkcionárov Ústavu. Pokúšal sa celkom uvedomelo aj o literárnu tvorbu – vlastnú aj o preklady zo svetových básnikov. Zúčastňuje sa aj kritickej činnosti na zasadnutiach Ústavu.

 

Najvýznamnejší doklad Vozárovho pôsobenia v Ústave sa viaže k prvému neoficiálnemu rozhodnutiu štúrovcov o spisovnej slovenčine zo dňa 14. februára 1843, kde je Vozár prítomný spolu s Ľudovítom Štúrom, Jánom Franciscim, Jánom Kalinčiakom, Jánom Gáberom a Samuelom Štúrom. Vozár hneď po tomto rozhodnutí píše už svoje prvé básne dôsledne v slovenčine - prvý doklad z 30. marca 1843. Aktívne sa zúčastní slovenskou básňou na prvom verejnom prejavení sa slovenčiny v poézii dňa 17. júna 1843 pri rozlúčke študentov s Ľudovítom Štúrom.

 

Koncom júna, po prvej inkvizícii voči Ústavu od vedúcich šovinistických maďarských predstaviteľov, odchádza Vozár spolu s Franciscim a Gáberom z Bratislavy domov. Cestou spoločne navštívili Jána Hollého na Dobrej vode.

 

Samo Vozár sa po návrate do rodného Hrachova asi súkromne pripravoval na dokončenie právnických štúdií. Na ďalšie štúdiá v zahraničí však istotne nemal prostriedky a asi preto zostáva v rodnej obci, odkiaľ putuje po bližšom a vzdialenejšom slovenskom okolí. V tom čase Ján Francisci venuje Vozárovi jednu časť básne  Svojim druhom.

 

Na dokončenie štúdií sa Vozár vyberá na jeseň 1844 znova do Bratislavy, kde pomáhal Ľudovítovi Štúrovi pri literárnej práci: píše mu na diktát listy, zúčastňuje sa zbierok na Tatrín a vykonáva funkciu tajomníka bratislavskej slovenskej čitárne. V Bratislave však nemohol mať trvalejšie zamestnanie, pretože táto jeho funkcia bola len čestná. Preto sa Vozár opäť vracia do Rimavskej doliny. Bol tu už aj 25. februára 1845, keď mu umrela matka.

 

Dnes sa už nedá vonkoncom zistiť, čo v rokoch 1845 – 1848 Vozár v Hrachove robil – možno sa len domnievať, že bol azda výpomocne zamestnaný buď pri administrovaní czékussovských majetkov alebo v rodinnej garbiarni, pretože Vozárovo meno sa nevyskytuje v doteraz zachovaných archívnych dokumentoch súpisov stoličnej správy gemersko – malohontskej župy. Z tohto času sú len zlomkovite zachované niektoré Vozárove literárne práce, zo zlomkov ktorých možno ilustrovať aj toto obdobie Vozárovho života.

 

Až z revolučného varu roku 1848 sa našli ďalšie konkrétne zmienky o Vozárovom živote. Dokladmi je podložené jeho aktívne vystúpenie i uväznenie v októbri 1848 spolu s Franciscim,  Daxnerom, M. Bakulínym, A. H. Škultétym, Ľ. Reussom a ďalšími národovcami v Tisovci. Samo Vozár bol po dvoch týždňoch väzenia prepustený, nestihol ho osud dlhšie väznených „troch sokolov“, takže sa hneď mohol zúčastniť ďalších revolučných výbojov. O jeho účasti v revolúcii sa síce zatiaľ nenašli nijaké dokumenty, dá sa však dedukovať z toho, že sa Vozár hneď po potlačení revolúcie dostáva do štátnej služby. Pracuje však v tom čase aktívne  v osvetovej činnosti – v decembri 1849 spolu s Jonatanom Čipkayom a Jánom Krmanom založili v Drienčanoch „Čítarský spolok slovanských kníh“.

 

Na začiatku roku 1850 sa Vozár stal slúžnym v hornej časti stolice Gemersko – malohontskej a v tejto funkcii sa vo februári roku 1850 v Rimavskej Sobote zúčastnil na zákroku proti vzmáhajúcim sa maďarónskym živlom. Aktívne sa zúčastňuje na národných obranných akciách, o čom podáva dôkazy nielen v publicistickej práci Hlas od Tatier, ktorú koncipuje v tom čase, ale aj účasťou na tajnej schôdzke vlastencov z Gemerskej, Liptovskej a Zvolenskej stolice v auguste 1850 na ráztočianskom salaši ako jeden z gemerských delegátov slovenského národa.

Neskôr sa Vozár spomína ako stoličný prísažný v Rimavskej Sobote. Ale to sú už posledné dni a týždne života Sama Vozára, ktoré sú doložené len rodinnou legendárnou tradíciou. Podľa tejto legendy Sama Vozára ako pansláva nenávideli sobotskí a okolití maďaróni, vystriehli ho koncom roku 1850 v Rimavskej Sobote a pred katolíckym kostolom ho prepadli a veľmi surovo zbili, takže onedlho dokonal.

Konkrétny dokument o jeho smrti je v matrike pochovaných ev. a. v. cirkvi v Hrachove, kde je zápis, že zomrel 5. decembra 1850. Príčinu smrti matrikár nezaznamenal, čo by zvádzalo pri porovnaní s okolitými úmrtnými zápismi, že Samo Vozár predsa zahynul po nejakom násilnom a neorganizovanom zásahu. Sama Vozára pochovali na hrachovskom cintoríne.

 

 

DIELO SAMA VOZÁRA

 

Samo Vozár napísal svoje prvé básne ešte v zaužívanej češtine.  Z týchto prvých Vozárových básní si hodno povšimnúť najmä prvú báseň  Štúrovi na den narození zo septembra 1842. Už jej začiatok „Sedával jun u Dunaje valných vln“ s rámcovým  celoslovenským  „Tatry jsou štítem, naděje prapory“ prezrádza reálne spojitosti s vtedajšou úrovňou tohto vlasteneckého motívu v našej poézii. Podobnou nôtou spoločenského príhlasu vyznievajú aj ďalšie jeho básne – na smrť spolužiaka Ondreja Langeho s pozitívnym záverom „i ať našeho žití bouře nad hrobem tvojim mile nám ulítá“ a najmä báseň venovaná Pavlovi Jozeffymu. V nej uplatňuje oslavu slovenských piesní na „reka našeho, cov bouři stál jak Kriváň osnežený“. Ešte v češtine sa zachovali Vozárove preklady piatich básní Puškina, v ktorých sa však už výberom tém dostáva k prevládajúcej subjektívnej nôte jeho neskoršej poézie.

 

Veľmi významná je jeho účasť pri ustálení slovenského spisovného jazyka. Snahy štúrovcov, ktoré siahajú hlboko do tridsiatych rokov 19. storočia, sa najmä koncom roku 1842 začínajú konkretizovať v otvorenom úsilí o zavedenie spisovnej slovenčiny.

Samo  Vozár  sa zúčastňuje historického dňa  „vzkriesenia slovenčiny“ 13. februára 1843 a už od marca sa datuje jeho uvedomelá básnická činnosť v slovenčine.

 

Prvú slovenskú báseň, ktorá je aj prvou básňou v štúrovskej slovenčine, napísal Samo Vozár 30. marca 1843 a odvtedy už písal len týmto jazykom.

Táto prvá Vozárova slovenská báseň začiatkom Keď boli Turkom rohy už zlámané, spracúva motív ľudovej povesti o kráľovi Matiášovi, ktorý svojich poradcov – pánov pri výstupe na Kráľovu hoľu prinúti kopať ukrytými motykami s ponaučením „nerobte krivdy chudobe“.  Na ukážku Vozárovho vyrovnania sa so slovenčinou pri tomto prvom literárnom pokuse v novom jazyku hodno zaznamenať aspoň prvú strofu / báseň obsahuje 14 strof /:

 

Keď boli Turkom rohy zlámané,

 

Viedeň sa k nohám váľala –

 

chodí kráľ Matiáš v krajiny poddané,

 

ako sa svedčí na kráľa –

 

pánom k výstrahe, chudobe prispieva,

 

tresce, kárava, tak všade chodieva...

 

Vozár v tomto období vytvoril aj niekoľko ďalších prekladov  zo svetových básnikov.

Z Micjiewicza preložil veľmi významný úvod poémy Konrád Wallenrod, poéma je nabitá revolučným odhodlaním a v tomto zmysle mala pôsobiť aj vo Vozárovom preklade.

 

Z poézie Goetheho preložil spev Ariela z úvodu prvého dejstva druhého diela Fausta. Druhý významný  preklad z Goetheho – jeho krehká báseň Mignon – Znáš kraj onen, symbolizuje romantické túžby prekladateľa po vysnívanom lepšom živote.

 

Veľká väčšina Vozárových vlastných básní z tohto obdobia sa však nesie v základnom chmúrnom akorde osobného bôľu a žiaľu. V nich chce úprimne ospievať všetky svoje osobné city a bolesti, ktoré naňho doliehali. Niektoré básne sa dotýkajú až motivácie smrti a pocitu zbytočnosti človeka  / Temne stoná hlas jak voz vŕzgavý /. Charakteristickým pre toto básnikovo a básnické zmietanie je verš  Nespomínaj už viac zabité – „Smrti som žil a mrel životu“  s naliehavou otázkou – „Prečo – ni mne, ni iným známe“. Z množstva takýchto chmúrnych nálad prvých Vozárových básní, ktorým autor ani nenechal nadpisy, stačí uviesť aspoň ich prvé verše:

 

On zadumán stojí u výhľadu,  On zomrel už dľa mých ľúbaní,

 

Vy moje tajné zmietavé želania,  Vídali ho pod krížom stávati,

 

Kto dal žitiu žiale, strádania,  Akéže to tamto milá v púšt išírej v noci havranej,  Jak závratné sú hry osudu,  V čiernych mrakoch hromy bijú,

 

Pusto za mnou, pusto pred mnou,  Slnce k horám sa stúlilo,

 

Čo mi dali, od srdca mi dali,  Dokonáno, dokonáno.

 

Už ich prvé počutie bez ďalšej plochy rozvíjania podobných motívov navodzuje základnú charakteristiku tejto Vozárovej poézie. Pokusy autora preklenúť tento pancier zvierajúcej samoty sa stávajú len útržkami veršov s rozcíteným a roztúženým cieľom: „Máš srdce, Od srdca nám zaspievaj, ozveny valnej tvej duši odlievaj!“   Srdce mu však diktovalo i úprimnosť vyjadrenia svojich subjektívnych stavov, ktoré skĺbil najmä do dvoch prekvapujúcich obrazov / zostali však len vo fragmente /:

 

Na vrchu stojím, pod mnou vo hlbine

 

mesto rozstiera mŕtve pazuchy,

 

zvlnených dymov kader hor sa vinie,

 

dachov sa leskne jak púšť oblak suchý

 

a rieka sa pri ňom vo valnom úteku

 

zvíja jak motúz na mníchovom drieku...

 

Druhý fragment je básnickou inštrumentáciou ešte prekvapujúcejší:

 

U mora stojí temne hučavého

 

na skalách divých, chmárami odený,

 

skrz nichž cez hluchú, slúchavú temnotu,

 

jak lancúch zlatý na čiernom kepeni

 

pantlika zvíja bleskutrhavého

 

i sa rozsýpana čiernu pustotu...

 

Práve týmito miniatúrnymi zlomkami veršov sa najlepšie dokazuje veľká básnická potencia Sama Vozára, jeho prekvapujúce videnie v obrazoch.

 

Z chmúrnych prívalov takýchto úprimne vyslovených veršov sa Vozár zachraňuje vierou v národ a jeho veci. Dokazuje to najmä báseň: „Lúčenie sa Slovákov od Ľudovíta Štúra 17. júna 1843“, ktorá sa stala súčasťou prvého verejného prejavenia sa poézie v novej slovenčine. Táto báseň sa končí aktívnou výzvou do ďalších zápasov mladých príslušníkov slovenského národa pod vodcovstvom ich učiteľa a organizátora Ľudovíta Štúra:

 

Rozochvej prápory, čo jak hromy temné

 

od mora k moru slávne budú hučať –

 

v práporoch tých sú nádeje tajemné,

 

v tých budú piesne nášho žitia zvučať.

 

A my pod nimi stojíme vše stáli

 

ako tatranské večnoveké skaly!

 

Syntézou týchto prvých Vozárových slovenských básní je cyklus osemnástich sonetov, rámcovaných prvým veršom  „Ak že by srdce horko nežialilo“   a  posledným  „ i mojim žiaľom oni sú smútené“.

 

Mladícke zmietania, tu dokonca už aj náznakom ľúbostných kríz básnika, nesú sa však v túžbe po zmene obklopujúcej ho tvrdej skutočnosti. Výrazne práve tento moment Vozár obsiahol v 12. sonete, v ktorom najpresvedčivejšie zaznie príčina práve takejto jeho poézie:

 

Spočinným snehom doly sa pokryli,

 

chladným i divým, jak plachty hrobové,

 

pod nimiž ležia zbroje junochove –

 

hlučné, víťazné, plné slávy, sily.

 

 

 

A morom snehu víchor pojazduje –

 

matky by zeme ňadrá chcel odkryti,

 

by skorej mohla své svety rozviti,

 

tak búri, švihá, plášť smrti zdvihuje.

 

 

 

Nebúri tak však víchor len zdivelý –

 

jak moje túžby vo prsiach stiesnených,

 

nad hrobom Tatier jak duch môj zvetralý.

 

Tratím sa, tratím, veď nádej deľaká,

 

túžob je búrnych, zvádivých, vznešených –

 

jednou ma rukou láme, druhou láka.

 

 

Samo Vozár práve  tu veľmi presne definoval nielen svoje osobné zmietania, ale aj typický romantický  rozpor  sna  a  skutočnosti.

 

 

Už v tom čase sa chce Samo Vozár dostať k prevraveniu k súčasnosti najmä v nôte lyricko – epickej, pretože prevaha subjektívneho lyrizmu z prvých jeho básní ho skoro automaticky stavala do osamotenej pozície. Ale jeho pokusy o hrdinské epické spevy ostali v tomto vývinovom štádiu jeho poézie ešte len zlomkami.

 

Celkove Vozárove básne z tohto prvého obdobia možno nazvať  / aj pri uvedomení si niektorých  svetlejších výnimiek / tmavými, bolestnými strunami, na ktorých hrá jeho duša.

 

V strunách jeho lýry je Vozárov opravdivý výraz života, ktorý zatiaľ nevedel trvalejšie preklenúť žiadnymi úpenlivými snahami. Na pozadí rozloženia rozmerov našej vtedajšej poézie sa práve takouto tvorbou dostávame k poznaniu vtedajšieho človeka. A tento Vozárov ponor do seba a cez seba aj do vnútra jeho súčasníkov je veľavravný. Súčasne autorovi umožnil v nasledujúcej veľkej básni Ukojenie tôní dosiahnuť až závratný oblúk od spovede svojho bôľu po spoločensky širšie dimenzie básnikovho záberu a zámeru.

 

Vrcholom a sústredením Vozárovej poézie je skladba Ukojenie tôní zložená z cyklu 64 sonetov. V skladbe sa autor básnicky vyrovnáva so stratou najdrahšej bytosti – matky. Skladba má hneď od začiatku jasný kompozičný zámer, v ktorom sa motív smrti matky a osamotenie básnika účinne striedajú a vyúsťujú zo spovedí subjektívnych bôľov k poézii so širšou spoločenskou funkciou. Báseň sa začína expozíciou o pochovaní matky a jej vyvretom hrobe, pokračuje uvedomením si konkrétnosti smrti matky a prvým úpenlivým vyžalovaním tejto ťažkej straty pre básnika so symbolikou všemocnej smrti. Prírodnými scenériami živlov, ktoré chce básnik celkom romanticky zapojiť do prežívania svojho bôľu, sa zas vracia ku konkretizácii mŕtvej matky a prechádza k iluzórnemu mestu i kraju, kam odišla. Ale návrat na zem v podobe bludného junáka vyvoláva v ňom ešte väčší záchvat bolesti. Vtedy si však uvedomí, že jeho žiaľ je márny, že treba žiť v konkrétnosti času a priestoru, a tak sa jeho báseň dostáva k veľmi výraznej nôte spoločenských zápasov. Záver je síce znova návratom k osobnému bôľu, ale už vo vytriezvení a vyrovnaní sa so stratou. Je to už jasné zušľachtenie po predošlých útrapách a v kompozičnom zmysle akési symploké, objatie celej skladby, ktoré ju vlastne stupňuje k účinnejšiemu vyzneniu.

 

Pre názornosť celej zložitej inštrumentácie skladby si aspoň náznakom všimneme niektorých jej sonetov. Charakteristický je 12. sonet s takýmto začiatkom:

 

Ťarchavé doby, čierne ako žúžeľ,

 

jak kepeň, v ktorom z hrobu mních vychodí,

 

lietajúc, v rukách fakľu ako kužeľ,

 

sny sladké straší a ženie do škody.

 

V  20. sonete básnik chce aspoň symbolicky vyslať za miznúcou matkou a jej pamiatkou lúče slnka:

 

Pozdrav ten domček úzky a stiesnený

 

v ktorom prvú noc tá nevesta spala,

 

na ktorej svadbe znie spev rozžialený,

 

čo bez ženícha, bez svatov nechaná,

 

družstvu kostlivcov, mátoh, duchov daná,

 

chudinka, pri nich samotná ostala.

 

V  26. sonete skonkrétňuje rozhorené túžby do trpkej skutočnosti – už volá na slnko, aby sa zastrelo do čiernej „kabone“ a obraz odchodu mŕtvej matky je tu až  naturalisticko – drastický:

 

Muchy nezbedné som zháňal bys´ spala –

 

teraz ťa nikto z tvrdých snov nezobudí

 

a červa bridké, tie mrzké obludy

 

pasú sa, dlejúc k koncu od náčala.

 

Jak započali, tak aj dovršujú,

 

tančia na nemej svadbe, nešťastníci,

 

prr, prr...zuby mi od zimy trkocú...

 

Až v 49. sonete sa autor dostáva k novému vyrovnaniu zmietaní pri pochopení nenávratnosti straty a v otvorenosti priznania márnosti ďalších zmietaní.

 

Kým môj lopotný hlas sa v túžbach tratí,

 

kým sa v želaní citov osteň hubí,

 

ty žalovaní mojich predmet ľúby

 

spočívaš, s tebou mdleje pokoj svätý...

 

ach prepáč, že si volať dovoľuje

 

za tebou hlas, čo ťa ostínuje.

 

A v takomto pochopení aj svojho ďalšieho života obracia potom autor svoj zrak na oblasť širšieho spoločenského dosahu, na svoju súčasnosť. V sonete č. 54 nastavuje otvorené zrkadlo celej spoločnosti, v ktorej „čert drží prestol v radách a snemoch“:

 

Od toho času, čo mrav Mefistofa,

 

kôravý, durný, zjavný a válečný,

 

zmenil sa v hladký, pôvabný a driečny –

 

motúz medový sa v ústach pretiahol

 

a miesto silných šalbiarov vôľa...

 

Takéto zrkadlo skonkrétňuje potom aj na vtedajšie slovenské pomery, pričom ich portrét je až prekvapujúco trefný a v mnohom platný aj pre celú ďalšiu budúcnosť slovenského národa a jeho medzinárodného postavenia vo svete.Verše celého 58. sonetu to ukazujú v prekvapujúcej otvorenosti.

 

Za zdobič, vieru cudzím do gágora

 

železo, zlato, päsť slúži Slováka,

 

pre topor valný rastie driečna hora,

 

vínom na triumf tokaj mu vymáka:

 

znoj i mozole – ovocie krvácne,

 

medom sa daria dni jeho lopotné,

 

predsa mu nikdaj lepší čas nezlačnie,

 

sotva z hôd svojich zdrapí mrvy psotné.

 

On prepadisté kŕmi črevá boja

 

i azda ešte lačnejšie pokoja –

 

a jemu sotva dáky klas poctenia

 

zo snáh sa príde, ani po ňom mena

 

nenosí služba a pilná zásluha –

 

nech si v odmenu v krvavú dlaň dúcha.

 

V takejto otvorenosti a naliehavosti, v tom čase aj neskôr, málokedy zaznelo slovenské básnické slovo! Vlastne v takomto pripútaní sa k spoločenským problémom kulminuje Vozárovo  Ukojenie tôní.

 

Záver je už len vrúcnym priznaním k matkinej pamiatke, ako ku kahancu, ktorý bude večne svietiť na básnikovej ďalšej ceste.

 

I z tohto stručného náčrtu a z prehľadu motivických výbojov Vozárovej skladby možno vidieť, že báseň je veľmi zaujímavou skladbou poézie slovenského romantizmu. Prispieva k tomu aj fakt, že ju napísal a zostavil zo sonetov, ktoré sa v štúrovskej slovenskej poézii skoro nevyskytujú. Pritom vytvoril celkom zvláštny a svojrázny typ sonetu, ktorý ukazuje na blízkosti so sonetom Shakespearovým.

 

Ukojenie tôní  je veľká skladba slovenského romantizmu, v ktorej sa lyrický hrdina úporne dostáva zo svojho osobného bôľu k širšiemu spoločenskému vyústeniu. Veď ak aj je doménou v básni smrť, predsa nakoniec je tu aj v smrti život. Je to nádherná spoveď lásky k matke v básnicky čistom tvare, ktorá po osobných pohromách bolestí vyúsťuje do spoločenskej skutočnosti.

 

Ďalšia etapa tŕnistej básnikovej cesty Sama Vozára priniesla diela lyricko – epického zamerania. Vozár k nim inklinoval už skôr a práve nimi sa chcel vymaniť zo zajatia seba. V básni Od slávnej Prahy načrtáva výboj Jána Jiskru a jeho žoldnierov na slovenskom území, zápas s Huňadym a rozbroje bratríkov, ktoré ich stáli porážku, ústup a „kalné veštby“ pozostalých. Vozár v básni ako prvý v slovenskej literatúre využil tému jiskrovcov a vcelku verne vyznačil pozadie historických feudálnych výbojov z 15. storočia.

 

V básni Okolo adventu na tvrdej jeseni  zobrazuje v retrospektívnom pohľade boje z okolia svojho rodného Hrachova. Vykresľuje bájny osud jedného z udatných bojovníkov kuruckých povstaní, ktorý ostal nažive a zjavuje sa aj teraz  „ako zvyšok dobrých druhov“ . V básni vlastne aktualizuje tieto hrdinské zápasy na svoju súčasnosť, v ktorej  „otcov pamiatka na vnukov hynie“.  Je to vlastne túžba romantického hrdinu premeniť súčasný svet, hoci ju motivuje príkladom zo slávnejšej minulosti.

 

Podobný motív obsahuje aj báseň  Pod Muráňom a v tých rozsadlých skalách – predstavuje záverečný výjav zápasu „sokola lesov“ Stabora, ktorý po prehratých bojoch s jediným verným druhom – psom Vornom pri zhasínajúcej pahrebe spomína na chvíle životného rozmachu a ešte raz sa „vzpne v bujarom duchu, v pyšnej sile, zbraňou zatne divou v pustú skalu“.  Po takomto vzmachu však už len môže zahodiť svoju zbraň a takto sa vzoprieť skalnému duchu. Za tento vzdor je však hrdina aj s verným psom zakliaty do skaly, o ktorej potom spieva ovčiar na fujare. Romantický námet využíva ľudovú tradíciu, ale v závere sa báseň dostáva na pozície jasne aktualizovateľné a zrozumiteľné aj pre súčasnosť.

 

V básni  Vyhasli svetlá na oknách Belhrada  vytvoril Vozár byronského revoltujúceho buriča, ktorý už môže vo väzení len spomínať na svoju predošlú aktivitu. Temný motív väzňovho utrpenia vypĺňa vlastne celú plochu básne a iba na niektorých miestach cez ňu prebleskuje nová viera a odvaha do nových zápasov.  Väzňa drží len viera, že ak vydrží toto neľudské utrpenie, stane sa slobodným – „ešte veľa treba ti pílenia, kým hodným vodcom nebudeš“ . Zaujímavé sú tu rozhovory o zmysle spevu a básnika vôbec. Nedokončená báseň  v závere zobrazila tajomnú postavu, ktorá vlieva väzňovi nové viery v chlapské činys pripomenutím jeho životnej úlohy: „ty sám netušíš, v akých sudbách chodíš, skiaď si a ktorú ty búrku privodíš“.  Tajomná postava má podľa rozhovorov s väzňom naznačovať túžbu po novej nádeji ľudského tvorivého činu, za ktorý hodno trpieť i spievať.

 

Báseň  Umrela Zedna mladá nevesta  sa svojím motívom celkom vymyká zo štúrovskej poézie. Vozár v nej zobrazil smutné okolnosti smrti mladej nevesty práve v deň jej svadby. Hoci sa v básni nespomína priama príčina smrti mladuchy, predsa naznačený trojuholník „nevesta, mladoženích a Janko“ dovoľuje celkom prekvapujúci výklad o samovražde mladuchy Zedny, ktorú prinútili vydať sa za iného. Preto Janko bokomod truhly prežíva vlastne pri Zedninej smrti dvojakú ranu: jednu z pokorenej lásky, druhú zas z jej násilnej smrti. Báseň možno vyložiť aj v alegorickom šate predstavy umretej túžby po opravdivej ľudskosti, a teda aj po slobode. Ale i tak jej zvláštnosť v našich podmienkach je skutočne až obdivuhodne prekvypujúca.

 

Posledná Vozárova rozsiahla báseň  Slamený domček, biela izbička má niekoľko motivických celkov. Základným kameňom básne je zobraziť nárazy ľudských osobností v kritických situáciách priamych osôb. Dej básne je veľmi komplikovane zauzlený a je vlastne len prostriedkom na vykreslenie zvláštnych duševných stavov účinkujúcich osôb. V skladbe básnik použil skoro ľudový verš, ale ho priam do prasknutia nabil komplikovaným dejom a komplikovanými duševnými stavmi účinkujúcich. Vytvoril tak zo skladby celú reťaz baladistických príbehov, ktoré sa veľmi účinne striedajú a robia tak aj túto vyše 880 veršovú báseň zaujímavou. Aj pri nedokončenosti má báseň svoj zmysel, tak ako ho majú mnohé ďalšie nedokončené básne všetkých romantických básnikov.

 

V básni Vozár vyjadril svoje stanovisko k súčasnosti vo veršoch:

 

Veď málo v skutku, len vo snách, v prelude

 

šťastia človeku zostalo.

 

Hviezda našeho žrebu sa jasá

 

a skaza od nás preč fŕka:

 

hviezda západom hynie a klesá

 

a vidok náš sa tmie, mrká.

 

Samo Vozár sa pokúsil vytvoriť aj drámu, ale jeho pokus ostal nedokončený – zachovali sa len tri výstupy. Malo zrejme ísť o historický pohľad na slávnu minulosť bojov o slobodu s konfrontovaním s trpkou súčasnosťou / spolky miernosti /.

 

Významné miesto v diele Sama Vozára zaujímajú publicistické práce, ktoré sprvu písal súbežne s poéziou, no ktoré potom neskôr celkom zatlačili jeho básnické prejavy.

 

Popri viacerých rukopisných zlomkoch najvýraznejšie publicistické dielo Sama Vozára je spis  HLAS  OD  TATIER,  ktorý vytvoril tesne pred smrťou a ktorý vyšiel až po jeho smrti roku 1851. Základnou myšlienkou Hlasu od Tatier  je skúmanie možností, ako sa má a môže v nových štátnych podmienkach rozvinúť slovenský národný život. Vozár chápe, že najdôležitejším momentom tohto slovenského národného rozvoja je v podmienkach Uhorska upravenie vzťahov Slovákov a Maďarov,  preto jeho Hlas od Tatier  je vlastne hlasom aj najdemokratickejším vrstvám maďarského národa. Zdôrazňuje, že na Slovensku je mnoho maďarónov, s ktorými pri riešení národných práv nemožno rátať.

 

Základným tónom Vozárovho spisu je ponúkanie priateľstva Maďarom z pozície víťaza porazenému. Kritizuje pritom zriadenie Uhorska a uplatňuje skoro myšlienku neskoršieho slovenského okolia, t.j. územia, kde by mali Slováci zabezpečené všetky národné práva a ktoré by si v svojom jazyku spravovali sami. Vysvetľuje svoje názory na maďarskú politiku pred revolúciou a odsudzuje ju. Dokazuje, že práve Kossuthova orientácia na zemianstvo bola príčinou jeho pádu. Maďarská politika by mala byť tolerantná k národnostiam, lebo inak sa dostane do závozu.  Jeho úvahy vyznievajú vo viere, že ak vtedajšia Rakúska monarchia bude rešpektovať práva národností, môže sa stať azylom  slobody v Európe.  Vystríha však pred nemeckým živlom a maďarskou rozpínavosťou, ktorej hrozí záhuba.

Vozárove náhľady si podrobne všimla aj naša tlač, najmä Ľudovít Štúr v  Slovenských pohľadoch, ktorý ostro odsúdil Vozárovu tendenciu na akési vyrovnanie s Maďarmi a na jeho podávanie priateľskej ruky.

 

 

PRÍNOS A VÝZNAM SAMA VOZÁRA PRE SLOVENSKÚ LITERATÚRU

 

Treba vyzdvihnúť fakt, že po prvých básňach, ktoré napísal v češtine,  Samo Vozár už od marca 1843 píše básne v slovenčine, ktoré sú súčasne prvými zachovanými a objavenými básňami v slovenčine štúrovkého typu.

 

Aktívne sa zúčastňuje na rozhodovaní o slovenčine, ale dosiaľ aj na nespomínanej prvej verejnej manifestácii poézie v štúrovskej slovenčine 17. júna 1843. Vozárova poézia však už vtedy u dvadsaťročného mládenca začiera do takých hĺbok, že sa odlišuje od štúrovského modelu literárneho romantizmu a iste sa najmä preto nedostáva na verejnosť v publikačných orgánoch.  Básnik sa síce chce vymaniť z toho zajatia,  no ostáva len pri úmysle. Jeho pokusy sa rútia len do nedokončených úlomkov, do nekonečného spevu. Paralelne s vlastnou tvorbou vytvára Samo Vozár aj preklady z poézie Puškina, Mickiewicza a Goetheho – ich význam je na pozadí  vtedajšej prekladateľskej produkcie i pri ich „nemej a nezverejnenej“ existencii najmä v ich prvolezectve. Prekladateľskými metódami sa Vozár približuje k dobovým spôsobom nášho romantizmu v tzv. princípe ponechávacom / t.j. v dôslednej snahe po vernosti prekladu /.

 

V bytostnej nôte subjektívneho romantizmu dosahuje Sama Vozár vrchol v cyklickej skladbe Ukojenie tôní.  Z najosobnejšieho bôľu a žiaľu nad smťou najbližšej a najdrahšej bytosti – matky sa básnik úporne dostáva ku kolektivizmu svojho zámeru a záberu svojej poézie. Skladba skomponovaná zo 64 sonetov je unikátna v štúrovskej poézii. Variáciami rýmovaných pozícii vo svojom sonete dosiahol nielen príťažlivé ozvláštnenie cyklu, ale i tvarové novátorstvo tejto starej strofickej formy. Skladba je zaujímavá i základnou témou, názvom a metaforickou plastičnosťou v nej uplatnenou. Lyricko – epickou nôtou sa básnik usiloval dostať z priepadlísk subjektivizmu. Avšak jeho lyricko – epické útržkovité diela sú vlastne znovu výslednicami najmä jeho rozbúreného a rozbúraného vnútra v obraze vytvorených romantických odbojníkov.

 

Základný akord subjektívneho, nie však mystického romantizmu umožnil Vozárovi predstaviť veľmi výrazne aj efektívne hrdinské romantické činy, ktoré sú v poézii nášho romantizmu celkom ojedinelé.

 

Cestu od subjektu k objektu si Vozár v poézii nezľahčil podriaďujúcim prijatím nadeklarovaných pravidiel, ale vedie ju úporne od seba, zo seba a cez seba k iným, k svojim spoluľuďom, k svojej súčasnosti. Cieľom pre neho je človek jeho doby, jeho výboj i odvrátená tvár jeho duševných kolízií.

 

Podobné zameranie má aj Vozárova publicistická činnosť. Výrazný je najmä spis Hlas od Tatier, v ktorom je však na pozícii odlišnej od vtedajšej slovenskej národnej politiky. V tomto smere ho môžeme zaradiť do odlišujúceho sa radikálnejšieho krídla študentov, po revolúcii  sa fakticky stáva ojedinelým publicistickým tlmočníkom.

 

Literárna činnosť Sama Vozára bola taká krátka / za štyri roky do svojho 24. roku vytvoril celú svoju poéziu, za ďalšie tri roky  dovršuje nielen svoj publicistický výpon, ale aj svoj život /  a taká intenzívna / vyše štyritisícveršové dielo s rozpätím od lyrických výronov svojej duše, cez objektivizačné zámery svojej poézie i pokusu veršovanej drámy až k politickej publicistike /, taká prvolezecká a  taká načisto umlčaná nielen jeho súčasnosťou, no i ďalekou budúcnosťou.

 

Samo Vozár jednak jazykom, úsilím o zbieranie piesní, ale aj tematikou svojho diela sa dal výrazne ovplyvniť regiónom, v ktorom skoro celý život zotrval, kde sa narodil i zomrel.

 

Gemersko – malohontské prostredie dalo výraznú pečať aj Vozárovmu dielu. Nestal sa však len ospevovateľom krás a zvláštností svojho rodného kraja, ale ako každý umelec dal sa ním inšpirovať, nabrať z neho podnety a silu. Vo vlastnej umeleckej tvorbe chcel uchopiť a uchopil problémy širšie, celoslovenské, ba všeľudské.

 

Rodný kraj zohral v jeho diele len sprostredkovateľskú úlohu medzi jeho osobou a širším svetom, ktorý chcel básnickými prostriedkami svojho veľkého talentu ovplyvniť či až zmeniť. V tomto zmysle Samo Vozár splatil veľkú daň svojmu rodnému kraju a svojím prenikavým a znamenitým dielom ho celkom jednoznačne  - popri svojich ďalších spolurodákoch – aj celoslovensky preslávil. Rodný kraj mu až po vyše storočí vzdáva zaslúženú úctu.

 

 

„NEZNÁMY VOZÁR“

 

Samo Vozár neuverejnil za svojho života ani jednu báseň. Je v tom čosi až  „osudovo – záhadné“, najmä ak si uvedomíme, že jeho poézia má nesporné hodnoty a v kontexte štúrovskej poézie svojou originálnosťou má osobitné postavenie, rozširujúc jej inventár o nové možnosti. Celkom oprávnene sa vynára otázka, prečo sa nedostala na verejnosť v čase svojho vzniku?

 

Dôležitú úlohu tu určite zohrávajú subjektívne dispozície Vozárove, jeho prílišná skromnosť, ba až utiahnutosť. preukázateľnejšie sú však príčiny objektívneho charakteru. Treba si totiž uvedomiť, že v čase najväčšej aktivizácie štúrovského hnutia – v štyridsiatich rokoch 19. storočia -  v spisovnej slovenčine vyšla tlačou len Sládkovičova Marína a zbierka vyslovene epigónskych básní od Juraja Pejku Sklad rozličných spevov. Štúrovská poézia vychádzala iba v troch ročníkoch almanachu Nitra a niekoľko básní vyšlo v Slovenskom pozorníku. Uverejnené básne spoločensky pôsobili a donedávna boli aj hlavným ukazovateľom charakteru štúrovskej poézie. Lenže celá táto básnická produkcia sotva presahuje počet všetkých básní, ktoré za svojho života vytvoril jediný básnik tejto generácie – Andrej Sládkovič. Na základe publikovaných básní si nemožno utvoriť obraz o nijakom štúrovskom básnikovi a ani o poézii príslušného vývinového obdobia. Aj ten najuverejňovanejší básnik publikoval len torzo z toho, čo v tom čase vytvoril. Keby sme si na tomto základe chceli utvoriť názor o charaktere jeho poézie, nutne by bol skreslený.

 

Pravda, nešlo len o obmedzené publikačné možnosti. Už orientácia príslušného časopisu priamo určovala výber básní. Sám Ľudovít Štúr uprednostňoval v  Orle tatránskom také básne, ktoré čo najužšie súviseli s kultúrno – politickým programom, ba boli takrečeno jeho spoluformovateľom.  Básne iného charakteru prenikali iba ojedinele. Ako nasvedčujú dokumenty, neuzreli svetlo sveta ani také básne, ktoré koncepčne do časopisu zapadali.

 

Po revolúcii 1848 / 1849 v čase „suchoty a nemoty“ boli publikačné možnosti ešte obmedzenejšie – a po zániku Hurbanových  Slovenských pohľadov vlastne nijaké. Priaznivejšie pomery nastali až v šesťdesiatych rokoch.

 

Lenže týchto priaznivejších pomerov sa Samo Vozár nedožil, nemal možnosť sa reprezentovať na verejnosti – a vypadol zo „zorného poľa“ literatúry až na celé storočie. Spoločenskú funkciu spĺňali iba básne publikované v dobe svojho vzniku. Vozár teda svojou poéziou spoločensky nepôsobil, potencionálne pôsobí až dodatočne niektorými básňami písanými „na spôsob“ štúrovskej vlasteneckej poézie. Pravda, pre poznanie charakteru štúrovskej poézie treba brať na vedomie celú básnickú tvorbu, básne publikované i tie, ktoré z rozličných príčin ostali v rukopisoch. To znamená, aj básnické dielo Sama Vozára, ktoré má svoje nijako nie bezvýznamné postavenie.

 

Dnes je už Samo Vozár známym autorom, ktorý sa zo svojho diela privráva aj po vyše storočnom odstupe aj nášmu dnešku.

 

Jeho dielo sa stalo známym a zaraďuje sa znova do slovenskej literatúry ako hodnota trvalá a trváca, ktorej ani dlhé mlčanie neublížilo na umeleckej cene.

 

Dnes sa napĺňa doba Vozárovho odkazu:

 

Vy moje tajné, zmietavé želania,

 

no kde vás, kde vás ukryti,

 

vy ako chmúry hromom roztrhané

 

budete bez mňa blúditi.

 

Tam niekde – prachom času obsypané

 

budete pusto plakávať,

 

ako v očistci duše zanechané

 

po vykúpeniu volávať.

 

Veď azda dôjde dáky vnuk ďaleký

 

znudený žitia trampotou

 

i on privedie prenešťastné zvleky

 

k srdcu svojemu s vrúcnotou.

 

 

 

 

PORTRÉT SAMA VOZÁRA,

 

ani jeho dôležité osobné dokumenty v rodinnej kronike a  rukopisy diel v rodinnom dome sa nezachovali pre nepriaznivú situáciu - prenasledovanie rodiny - súrodenci prišli o všetko, boli vyhnaní z domu

 

 

Rodové znaky Vozárovcov:

• vysoká postava
• blond vlasy
• modré oči

 

ŠTÚROVCI

 

Na čele Slovenského národného hnutia v polovici 19. storočia bola generácia  mládeže,  ktorú podľa jej vodcu Ľudovíta ŠTÚRA nazývame Štúrovcami.

Program Štúrovcov bol demokratický, zahrňoval aj sociálne požiadavky, no najmä národné. Prvoradou otázkou bola otázka spisovného jazyka, v nej videli výraz svojbytnosti slovenského národa.

 

K uzákoneniu spisovného jazyka došlo v r. 1843 v Hlbokom. Hlavnú zásluhu na tom mali Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža.

Nový spisovný jazyk podnietil na bohatú literárnu tvorbu, v ktorej sa prejavil talent spisovateľov, ako boli Samo Chalupka, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Ján Botto, Ján Kalinčiak, Samo Vozár a ďalší.

 

Ľudovít Štúr zdôrazňoval myšlienku, že slovenský básnik sa musí opierať o tradície ľudovej poézie, preto sa v štúrovskej poézii často stretávame s baladou a s básňami, ktoré majú piesňovú formu.

 

Štúrovskí básnici však neostali pri napodobňovaní ľudovej poézie, bola pre nich východiskom  a rozvíjali jej podnety vo svojských, samostatných a umelecky pôsobiacich útvaroch. Na tvorbu Štúrovcov vplývali aj diela ruských, poľských a českých spisovateľov.

 

Štúrovci vychádzali z minulosti a prítomnosti slovenského národa a vyjadrovali svoje revolučné ideály.

 

Tematiku slávnej minulosti Slovanov spracoval Samo Chalupka v skladbe Mor ho! Jánošíkovskú tematiku nachádzame v skladbe Jána Bottu Smrť Jánošíkova. Slovenský ľud ospieval a vieru v jeho schopnosti a lepšiu budúcnosť vyslovil Andrej Sládkovič v diele Detvan, Nehaňte ľud môj.  Túžbu po slobode a protest proti nespravodlivosti najrevolučnejšie vyslovil Janko Kráľ v básňach Jarná pieseň,  Orol.  Jeho poézia je veľmi blízka poézii Sama Vozára.

 

 

Z RODINNEJ KRONIKY VOZÁRYOVCOV

 

Vej jmeno blahosavene Trojici stastne vstupil som do stavu manželskiho s Kristinu Petrovits Roku pane 1822 ho dne 12. Februara. Narozeni sem Roku p. 1798. Dne 29. Julia we Wel. Slaboske (? Veľ. Slavošovce) Splozený pak... Muze Jána Wozáry na ten čas Sta... Familii Sturmanovske na Muranske Dolinky tak rečeno wo S.... niže Revucej ve sužbe zastanajiho... s Matky pak urozene Marie Fabritzy za ten čas cirkvy Mokrolučke St. Bo. Kazatele.

 

Narozena Kristina Petrovits ma manželka Roku pane 1805-ho Dne 29. Nov. v Redove s ctyhodneho a zaslužilyho Farare Redovskeho Jozepha Petrovits s Matky pak urozene Aňe Kirinyi, naj mladší ceru.

 

Roku pane 1823-ho Dne 2. Aprila, požehnal p. Bůh naše bože Manželke a prijali sme slasty a milosty Boží, Sinačka jmenom Josp. Samu. Hospodine Bože dej abi toto Dite prospivalo .... a milosti u Boha y u Lidy po sta... na veky požehnaní Amen.

 

Roku 1825-ho Dne 30. Mar. požehnal nam p. Bůh opet cerečku Mariu Carolinu.

 

opet Roku 1827-ho Dne 11. Juli požehnal nám p. Bůh Sinačka jmenem Jana, Bože dej abi zustálo dobrym ...

 

1828 Roku Dne 29. Nov. zemrela nam cerečka Carolinka.

 

1829-ho Dne 3. Nov. narodil sen am sinaček jmenem Emericus co dej Bůh abi zostalo .... a milosti u Boha y u Lidy.

 

1833-ho Roku Dne 11-ho Januara narodila sen am cerečka Aňa Kristina, která kratickeho živobiti sveho splnila 6.tydnu.

 

1834-ho Dne 11. Augusta narodila se nam Maria Albertina cerečka, Bože dej abi zustala vyrustala tu na svety požehnane Amen.

 

1838-ho Dne 25. Augusta na den Samuele prijeli sme opet .... hospodina cerečku kteražto pri krstu svatem obdržala jmena Ludovika Kristina Bože dej abi prospivala k požehn. Božy rodičum pak to potešeni Amen.

 

Roku 1831-ho když všudy wukol nas panugjai Morowa Rana tak rečeno Cholera s dopuštenie Božium y nas prikročila, a naš Dum obkličila tak že mila našya pani Matka tež u tey že nemocy beh života sveho dokončila, Aňa Petrovits rozena Kirinyi dne 12. Sept., viplnila pak let 64. 2. mesice 11. Dni. Owdowela biwše 19. Roku 4. mesice 26. Dni, p. Bůh dejž tiše odpočinuti.

 

1839 dne 27. Juliusza zemrela naša cerečka jménem Ludovika Kristina kdiz viplnila Ona života 11. mesici akurat.

 

1840-ho dne 18. Aprila práve Veľkú nočnu sobotu na poludnya narodil sa nám sináček Georgius Ludovikus jménem Bože dejž bi to .... naši čnosti a zdarilosti.

 

1841. dne 20.ho Juliusza ráno narodil se nám Daniel Stefán jmenem, hospodine dejž milosti a dar .... Svatiho .... Amen.

 

Kristina Vozáry, rod. Petrovič po dlhšom chradnutí usnula v Pánu dna 25. Febr. rannej 9-tej hodině 1845, po sobe nahajúc manžela, pět sinou a jednu dceru, všeckich verno a uprimne priskorí jej odchod žalujúcich, a s .... vždi na horkú pripadnovša pripomiňim truchljacich Pokoj a Sláva jej spánkom, dar a božje požehnaňja jej osirelím!

 

1850 dec. 5. zesnul naš verni brat Samuel nech odpočíva v Panu.

 

(rodinnú kroniku písal otec Ján, po jeho smrti písali ďalší členovia rodiny)

 

1854 roku 28. martiusa ráno o hodine 3 tej kdiž pan Boh povolal našho p. otce Ján Vozáry do večnosti, kdiž viplnil 56 rokov, nech zpočiva v pánu, po sebe zanechal stiroh sinov i jednu dceru.

 

Kristina Vozáry rod. Petrovič roku 1845-ho Februar 25 ráno o 9 tej hodine zemrela, po sebe nahajuc manžela Jána Vozáry – pet sinov a jednu dceru.

 

S tim rokom 1845-im se velka promena stala tak .... .... vždicki sa rozpomahalo.  A sice do roku 1847-ho len vždi nepokoj bol. V ten isti majetok nas Materinski sa dobrovolne popustil jistimu Pariynai Samuelovi do užitku sa ten čas pokud sa založna suma na prinavráti – ale dalej roku 1848-ho vipukla nestastne Revolutia Uhorskej Krajine – tak procesi prestali.

 

Roku 1850-ho Parinai nas Procesiroval pred C.K. sudom, kde sa nam ostatnim neodchovanim detom velki zarmutok ukazal, brat Samuel Vozáry jako na ten čas C. Kralovskej službe bidlil jako za Hlavniho Stoličniho Prisažniho – tak že 1850-ho dne 5ho Decembra beh svojho života dokonal. Kde sme mi ostane deti všecku pomoc úradu utratili. Nasledkom tohto velkiho upadku nas i dalej Parinai pravotil tak že ohled nemajici na siroti proces sme Rima Brezove prehrali 1853-ho. Kde ale nas oted apeloval do Presova sudnej stolici – i tam sme bili tak nestastni že prvšu sententiu potvrdili. Potom roku 1854-ho dne 7ho Januara s Krz R. Brezovski úrad sme boli z našho materinskeho domu von vihnani – a sice pod 24 hodinami na ten čas v tej hroznej zime – a okrem toho Kelčiki 140 zlatih C.M. na nas sirotah vzala. Kdiž na ten čas velka uzkost panovala v ten isti rok 1854-tim naš otec od velkiho žjalu i o život prišol prave 29 marta bil pochovan.Upadok prehrozni. Mi ale na ten čas nemaje žadnu podporu nemaš ale svoju hlavu kde sklonit – prinuteni sme bili sa utikat Krestanu sa .... života sveho. Upadok prehrozni.